April 2013

Posledný článok.

28. april 2013 at 15:42 | Jane Jekill |  #unfiled
Zdravím. Tak, s mainstreamom sa ofišl rozchádzam. No blogovať neprestanem. Môj nový blog nesie názov http://denial.blog.cz/ a bude to vlastne to isté ako tu... len s menšími zmenami. Tie sa dozvieme všetci časom. :)
Mates, please read it...

And... last thing I want to write about.
Posielam obrovské objatie každému, kto dopomohol k tej päťtisícke otvorení stránky! Ste úžasní :) A ja taká lenivá. To je jedna z vecí, ktoré na deniale zmením :)
Nebudem obpisovať matesákov, veď vy na to prídete :))

How lucky I am to have something that makes saying goodbye so hard. (Winnie the Pooh) ^^

Čakararybá, vidíme sa na novom blogu ;-*

a lion doesn't concern itself with the opinions of sheep.

26. april 2013 at 15:58 | Jane Jekill |  #memoirs
Zdravím. Tak, očakávaná svalovica sa dostavila, večer plánujem ísť zabehnúť tých päť kilometrov, snáď to prejde. K dnešku... Počasie znova krásne, práve sa riadne rozfúkalo. Ale to je len dobre aspoň pôjdu tie mraky dočerta a bude istota že nezaprší. V škole bolo dnes tiež výnimočne dobre. Asi až príliš. Dostala som jednotku z bioly, jednotku (plný počet, ňah) z fyziky a dve jednotky z dejepisu. Tak obávané písomky... vyplatilo sa. A som rada... Dejepisárka mi povedala, že mi bude stačiť jedna ústna odpoveď (na jednotku, samozrejme), aby sa mi opravil priemer (známky 2, 1, 1). Takže znova mi svitá na čisté vysvečko. Joo.

Držte palce nech sa mi podaria kliky... Prečo kúrnik musím mať ruky slabé ako mucha? :D


Summer plans! (+ 30 days challenge)

25. april 2013 at 16:37 | Jane Jekill |  #memoirs
Zdravím. Tak, slnko znova vonku... Čas na prebehnutie sa, vytiahnutie korčulí a vyvaľovania sa pred domom so psom. :) Keďže ale už nechcem blog tak zanedbávať, pripravila som si kratší výpis/plán/volajtesitoakochcete ohľadom leta. Čo sa chystám robiť? Čo by som rada robila? Je toho až prehnane veľa. Ale nejako to skrátim, teda... najviac ako sa bude dať.

drink pepsi, be sexy.

20. april 2013 at 18:06 | Jane Jekill |  #memoirs
Véľmi rada by som začala vetou o krásnom počasí (lol), ale radšej sa zdržím komentára (jar choď domov, si opitá). Mala som strašú chuť niečim prispieť, ale jediná možnosť bol memoár. Tak, ako by som začala... Asi nejaké dobové veci zo školy, a trochu zoradene. Dejepis (streda) mi dopadol celkom fájn. Teda, nad moje očakávania. Vedela som zodpovedať všetky otázky a prvýkrát v tomto roku (školskom) som sa na dejepise rozpísala na viac ako stranu. Nieže by to bolo tým, že zväčša nemáme otázky "popíšte industrializáciu Slovenska", ale je to tým. Vo štvrtok sme písali kontrolnú z matiky (myslím, že som ju v predchádzajúcom článku označila ako školskú, magor), tá dopadla celkom dobre. Síce som si posedela aj tri minúty z prestávky (musela som prerysovať jeden lichobežník, posraté uhly), ale itak. V piatok prišli ďalšie dva termíny- z fyziky a biológie. Čo sa týka druhého spomenutého, tak to dopadlo úplne nádherne. Všetky odpovede, a dúfajme aj správne. K tej fyzike... hmm. Prvá úloha (porovnávanie premenených jednotiek kilometrov za hodinu/sekudu a metrov za minútu/sekundu/hodinu) mi vyšla úplne inak ako zvyšku triedy. Budem sa spoliehať na moje šťastie, dúfam že ma tento krát nesklame. Fuuh. Tento týždeň bol vážne prehnane nabitý, na každý deň som stresovala ako žid v bare. Ale, ako som si už v stresu večer vravela... Stačilo vydržať. Teraz je víkend a ja spím a oddychujem ako sa len dá. Teda, až na tie dve hodiny cvičenia, ale to ani nestojí za zmienku.

Premýšľam o zmene plánov ohľadom strednej. Čo tak bytové dizajnérstvo? Myslím, že nie zlé.

preventan.

17. april 2013 at 15:25 | Jane Jekill |  #memoirs


Ďalší krásny deň. Tento týždeň je stvorený na to, aby som konečne vybehla vonku, šla sa korčuľovať, vytiahla jednokolku alebo si s kamošmi zahrala futbal/ volejbal. Nuž, škola nedovolí a ja si namiesto užívania krásneho počasia sadnem s ujom Dejepisom a poriadne sa nabiflím na zajtrajšiu písomku, ktorú dúfam, už znova, nepokašlem. Ak áno, tak sa na opravovanie známok na koniec roka proste vyseriem (s prepáčením, samozrejme). Táto učiteľka ma proste nemá rada, a ešte som ju schytala na tak krásne predmety, ktoré tak zbožňujem. Ha-ha. Dejepis a chémia, jediné predmety z ktorých mi na vysvedčeniach vždy hrozili dvojky. Čo už ale. Ňah, asi si kúpim novú jednokolku, táto už dožíva (ave všetkým skateparkom ktoré som za minulé dva letá navštívila -a tým ľuďom, že nezdrhli). Plus novú helmu a chrániče holení, človek až časom zistí aké je to potrebné, au.
Posledné dni je všetko na hlavu. Každému hrabe a každý sa správa maximálne neprirodzene. Vrátane mňa. Prestávam chápať vlastné myslenie, akoby som cez Veľkú noc proste vypla, a naštartovať späť... Sa nejako nedarí. Dúfajme že to do zajtra prejde. Nemôžem si dovoliť (a stavte sa, že si to nedovolím) dostať dvojku zo školskej. Jednotka, inak domov ani nepáchnem.

good morning!

13. april 2013 at 14:11 | Jane Jekill |  #memoirs
Krásny deň. Slnko pripeká, všetci vysmiati ako mesiačiky v hnoji. Priam stvorené na to, konečne upratať izbu a ísť si von zabehať alebo sa previezť na korčuliach. Niežeby som niečo z tho urobila. Teda, aj áno. Ale nie úplne priamo a nie úplne stopercentne. Izbu som si upratala- ale len pár kúskov oblečenia na zemi, a pravdepodobne to prebehnem mopom, je to tu už mierne neúnosné. Neberte si príklad. A vonku, hmm, tam som bola tiež. Ale len nachvíľu, a i toho ľutujem. Bola som si len po zošity, keďže som bola dlho chorá, ale už po príchode domov (pár minút dozadu) som začala znova kašľať ako žid v bare. Snáď sa to zlepší, vážne nechcem a neplánujem, ak bude v pondelok vonku pekne a teplo, ísť zo školy v jarníku. Niežeby bol nejaký huňatý... Práve naopak. Ešte ochladzuje, ale kto to má furt každému vysvetľovať.

Ale pravdepodobne, po dopísaní látok z matiky, fyziky, sloviny a fyziky ešte vybehnem von. Vyvenčím Aiku a trochu posedím v tráve hádzajúc jej loptu ktorú pravdepodobne o chvíľu roztrhá.
A večer sa budem znova kárať uvoľňovaním šliach a cvičením. Sama sa divím, že po včerajšku nemám žiadnu svalovicu, len to brucho trochu, ale to ma teší. Asi som si na väčšie záťaže už zvykla, chválabohu. Onedlho presvedčím otca aby mi sem namontoval rebrinu, a plánujem si splniť starý sen- kúpiť si boxerský vak. Mwoah, a pár rukavíc k tomu, už sa teším.
Samozrejme, ak prežijem nasledujúci týždeň, to vyzerá na riadne zaberáky.



take a think.

13. april 2013 at 11:31 | Jane Jekill |  #intuitus
Zdravím. Pripravila som si pár kratších príbehov, všetky s nejakou poučnou tématikou. Snáď sa budú páčiť. :)


Jediným gestom môžete zmeniť život človeka.

Raz, keď som bol nováčikom na High School, uvidel som chlapca z našej triedy, ktorý šiel zo školy domov. Volal sa Kyle. Vyzeralo to, že nesie domov všetky učebnice. Myslel som si: "Kto by odnášal v piatok všetky knižky? Musí to byť pekný hlupák!" Ja som mal naplánovaný celý víkend - párty a futbalový zápas s priateľmi na zajtrajšie odpoludnie...


Pokrčil som ramená a šiel som ďalej. Ako tak idem, uvidel som bandu chalanov, čo utekali jeho smerom. Bežali na neho. Vytrhli mu knižky z rúk, podrazili nohy tak, že pristál v blate. Jeho okuliare odleteli a videl som ich dopadnúť do trávy asi 10 stôp od neho. Pozrel sa na mňa a ja som uvidel ten strašný smútok v jeho očiach. Trhalo mi srdce. Pribehol som mu na pomoc a ako sa plazil a hľadal okuliare, uvidel som v jeho očiach slzy. Podal som mu ich a povedal som: "Títo chalani sú hajzlíci, nevedia sa normálne chovať!" Pozrel sa na mňa, povedal: "ďakujem" a na jeho tvári sa objavil úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, čo prejavujú skutočnú vďačnosť. Pomohol som mu pozbierať knižky a opýtal som sa kde býva.

Ukázalo sa, že neďaleko mňa. Pýtal som sa, prečo som ho nikdy predtým nestretol. Vraj chodil na súkromnú školu. (Nikdy predtým by som sa nedal dokopy s chlapcom zo súkromnej školy!) Niesol som mu pár knižiek a celú cestu sme sa rozprávali. Ukázalo sa, že je to fajn chalan. Pýtal som sa, či si nechce zajtra zahrať futbal. Že "áno!" Celý víkend sme boli spolu vonku a ja som spoznal Kylea viac a obľúbil som si ho. Aj moji priatelia ho brali...

V pondelok ráno tu bol Kyle s hromadou kníh späť. Zastavil som ho a so smiechom som mu povedal, že bude mať dobré svaly z tých knižiek. Len sa smial a polovicu knižiek mi naložil. V priebehu štyroch rokov sme sa stali najlepšími priateľmi. Posledný rok sme premýšľali o nejakej škole. Kyle sa rozhodol pre Georgetown a ja pôjdem na Duke. Vedel som, že vždy budeme priateľmi a tie míle nebudú žiadnym problémom. On sa chcel stať lekárom a ja som hodlal využiť štipendium na prácu okolo futbalu. Kyle bol premiantom triedy, teda si musel pripraviť predslov na záverečnú slávnosť školy. Hneval som ho, že si zamachruje, ale bol som rád, že to nemusím byť ja tam hore a hovoriť.

Záverečný deň bol tu. Videl som Kylea, vyzeral skvele! Bol jedným z tých chlapcov, ktorý dospel a našiel sa v priebehu rokov na High School. Zosilnel a veľmi mu pristali okuliare. Mal viac dievčat ako ja, všetky ho milovali, až som niekedy žiarlil. Dnes bol ten deň! Videl som, aký je nervózny z predslovu, tak som šiel za ním, potľapkal ho po chrbte a povedal som: "Hej, chlape, budeš dobrý!" Pozrel sa na mňa tým vďačným pohľadom, usmial sa a "diky!" - povedal.

Začiatok predslovu mal za sebou, odkašľal si a pokračoval: "Záver školy je čas, aby sme poďakovali všetkým, čo nám pomohli cez tieto ťažké roky. Rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi, ale hlavne priateľom.. Som tu, aby som vám všetkým, ktorí ste niečí priateľ povedal, že byť niekomu priateľom, to je ten najväčší dar, ktorý môžete niekomu dať.

Poviem vám príbeh..." Pozeral som sa neveriacky na svojho priateľa, keď začal rozprávať o dni, keď sme sa po prvý raz stretli. Plánoval, že sa cez víkend zabije. Hovoril o tom, ako si vypratal školskú skrinku, aby jeho mama nemala s tým neskôr starosti a niesol si veci domov. S vážnosťou sa na mňa pozrel a máličko sa usmial: "Vďaka že som stretol priateľa. Ten ma zachránil od môjho nevysloveného rozhodnutia." Počul som to zdesenie v dave, keď nám ten príjemný a populárny chlapec povedal všetko o svojom najslabšom životnom momente. Videl som jeho mamu a otca, ako sa na mňa pozerali s vďačnosťou v očiach.

Dodnes si neuvedomujem hĺbku svojho činu. Nikdy nepodceňujte silu okamžiku. Jedným, jediným gestom môžete zmeniť život človeka. Niekedy k lepšiemu a tiež občas k horšiemu. Neexistuje žiadny začiatok alebo koniec. Jediné čo máš je teraz. Včera je história, zajtrajšok je náhodou, dnešok je darom.



Život je káva

Skupina vysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami prišla na návštevu za svojím profesorom z univerzity. Reč sa čoskoro zvrtla na sťažnosti na stres doma i v práci. Profesor ponúkol svojim študentom kávu, odišiel do kuchyne a vrátil sa s konvicou a zbierkou najrôznejších šálok - porcelánových, umelohmotných, sklenených, starých i moderných, lacných i drahých, a povedal im, nech sa obslúžia.

Keď už všetci sedeli so šálkou kávy, profesor povedal: "Pozrite sa - všetky tie pekné a drahé šálky ste si rozobrali a na tácke ostali už len tie lacné a ošarpané. Hoci je normálne, že chcete pre seba len to najlepšie, je to súčasne hlavný zdroj vašich problémov a stresu. To, o čo vám všetkým v podstate išlo, bola totiž káva, nie šálky. Ale podvedome ste si vyberali tie najkrajšie šálky a rovnako podvedome ste ich porovnávali so šálkami tých druhých. A teraz porozmýšľajte: Život je káva a vaša práca, peniaze a spoločenské uznanie sú len šálky. Sú len prostriedok, ktorý obsahuje a udržiava Život, ale nemenia kvalitu Života. Niekdy, keď sa sústredíme len na tú šálku, zabudneme si vychutnať kávu, ktorú v nej dostávame. Takže nedovoľte, aby u vás dominovali šálky... vychutnávajte si radšej kávu!"


epígrafe.

11. april 2013 at 9:03 | Jane Jekill |  #memoirs
Ňah, vonku to vyzerá ako o piatej v jeseni. Kníh mám po stole akoby som maturovať šla a kašlem ako žid v bare. Všetko je úžasné proste. Už aj na ten kvet som zabudla, caramba. Tak, ale aby som sa dostala k pointe, ktorú budeme vlastne hľadať márne, ako vždy predsa. Ale aby som niečo nadkresala- nakoniec som sa rozhodla si majnstrím ešte ponechať, uvidíme čo z toho vznikne. Ďalšia vec- trochu, vážne len trošičku (O:-)) som pozmenila vzhľad, už ma všetky nastavnia tak nasierali že som myslela že tu nechám len bielu plochu na ktorej bude text :D. Mám v poslednej dobe všetkého pokrk. Snáď sa to zlepší ^^
Luv yourself. Bye. ^^

last article?

9. april 2013 at 17:57 | Jane Jekill |  #memoirs
Zdravím. V prvom rade sa chcem ospravdelniť za neaktivitu, v druhom matesákom, že som ich nečítala a v treťom tomuto blogu že naň tak seriem. Dôvodov mám hneď niekoľko. Som chorá ako pes, mám teploty a beriem antibiotiká, škola ma úplne vyšťavuje... a ako posledný a možno najdôležitejší a taktiež najzávažnejší dôvod by som uviedla že ma to nebaví. A nemyslím si, že je to len chvíľkové. Končiť ale... asi ešte nebudem. Možno keď tak všetko vymažem a začnem full odznova. Tiež som rozmýšľala že prejdem na blog na tumblr, ale tam by som písala po anglicky a neviem či by to doterajším matesákom, ktorých by som si isto (ak by súhlasili) ponechala. Ale na tumblr mi trochu blbla administratíva webu, kódovanie stránky by mi problém nerobilo. Ďalší "poskytovateľ webu", ktorý ma napadol bol takzvaný blogspot blog, ale ten mi príde mierne... ehm, neviem. Nejaké nápady? :/ Úplne skončiť nechcem, príde mi to blbé.
Taktiež ma napadlo, že by som si prinajhoršom založila blog "s niekým". Ale zas ma nenapadá nik s kým by som ho mala. :D Je to zložité -_-



free counters
Flagcounter zavedený 23.9.'12. Za každú návštevu ďakujem.
Všetok obsah blogu je majetkom autorky Jane Jekill.

[ © 2.9.'12- Forever | Jane Jekill]